Útržky

15062015

 

Sklad. Ráno, rozospaté údy a myšlienky.

-Máš rada muziku? – ukazuje na moju tašku s notami od Mozarta.

– Uhmm, – odpovedám neurčito, ale pozitívne.

 

Práca. Obchod na móle, ešte neotvorený, žiadni zákazníci, pohoda a hudba.

– Takže máš rada knihy? – ukazujem na jej Jane Austen v koži, ktorá vyzerá ako Biblia, ale je to Jane Austen, Pýcha a predsudok, čo je skoro ako anglická romantická biblia a ona ju má v taške.

Rozžiaria sa jej oči: – Milujem, – odpovie.

 

Obedná prestávka. Mólo, slnko, jablko, sendvič.

– ..takže som letela z Krakowa do Londýna..-

– Bývaš blízko Krakowa? –

– Asi tak 200 kilometrov..-

– To je skvelé! Nabudúce leto tam asi budem, mohli by sme..-

– V Krakowe? Prečo? –

– Svetvvfdenfgdetze.-

– Pardon? –

– Svetofdsfsenhgrdeze. –

– Prepáč, ešte raz? –

– No vieš, ja som katolíčka a to je taká akcia –

– Svetový deň mládeže?! Ah, tak som chcela ísť do Madridu! –

 

Práca. Začínam mať pocit, že máme solídny základ. Nastáva čas na dôležitú otázku. Ale ako sa ju spýtať?

(- Máš rada-?-)

(- Čítala si niekedy-?)

– Poznáš Pána Prsteňov? – vyhŕknem nakoniec a za chrbtom si držím prsty. V duchu si vravím, že nevadí, ak nepozná. Že je už beztak dosť super, že to prežijem. Ale za chrbtom si držím prsty.

– Jacksonove filmy sú moje obľúbené filmy. Knihy som prvýkrát čítala, keď som mala sedem. Prečo, máš ho rada? – povie, akoby sa nechumelilo.

Namiesto odpovede jej s rozžiarenými očami ukážem môj Prsteň Moci.

– To si robíš srandu! –

Nadšene krútim hlavou a skáčem od radosti. Skákala by tiež, ale je na rebríku, tak si to nechá na neskôr. Chumelí sa.

 

– Ani nevieš, aká som teraz šťastná, – podotýkam o niekoľko minút neskôr, ale mám pocit, že možno vie.

 

– Ehm.. –

– Hm? – nakloním sa k nej spoza steny.

– Máš rada operu? – spýta sa a ja mám pocit, že si za chrbtom drží prsty.

 

(Na opere som bola raz v živote. Asi tak pred mesiacom. V Bratislave. Verdi, Rigoletto. Rozmazala som si makeup a moji priatelia ma po týždni začali ignorovať.)