Rumové denníky

17072015

https://www.youtube.com/watch?v=g0FA1Z8plyk

„Už ste niekedy stáli na paddleboarde?“ pýta sa nás polonahý chlapec, ktorého by väčšina ženskej populácie považovala za atraktívneho, ale ja nie.

Chcela som povedať, že ho nepovažujem za nič, ale to by jednak vyznelo neľudsky a povýšene (hoci čo je viac ľudské ako povýšenosť?) a druhak, nie je to pravda. Spravila som si naňho názor hneď, ako som ho zbadala. Stál po kolená vo vode a neposlušné blonďaté kučery mu padali do čela, keď si o múr hádzal tenisovú loptičku. Ako nejaký nadšený kokršpaniel alebo teriér. Prisámbohu ho nezaujímalo nič, iba tá loptička. Ani raz sa nepozrel na dokonalé telá blondínok, ktoré si iba kvôli nemu odhŕňali vlasy z tvárí. Predpokladám, že ani neviedol v mysli divoké monológy o potenciálne zmarených životoch ľudí, ktorých púšťa do neznámych vôd (doslova). Ale keď sa zelená tenisová loptička odrazila od múru a započala svoju spiatočnú cestu k nemu, natiahol k nej ruky a oči mu zažiarili ako – nuž, veď viete ako.

‚Vyzerám ako niekto, kto už niekedy stál na paddleboarde?‘ dovolím svojej mysli ústup z horúcej pôdy, ktorou je téma ‚plemená psov‘ a zároveň si udeľujem desať bodov za sarkazmus. Presne viem ako vyzerám – ako niekto, kto asi volá svojho dědečka Smrť, aspoň čo do vzhľadu. Ale i v myšlienkových procesoch sme si asi so starým pánom na tejto pláži podobní – moje sú čiernejšie ako černozem a asi rovnako úrodné. Preto som vďačná za to, že mi záchranná vesta zakrýva aspoň malú časť tela, hoci je už aj tak dosť zlé, že sa okoloidúci musia tešiť pohľadom na moje pozadie len v plavkách a nahé nohy. Snehobiela sa strieda so slonovinovobielou tam, kde som sa neubránila dorážajúcemu washingtonskému slnku, východniarsky štýl ‚ani rici ani cici‘ (teda pardon, mám záchrannú vestu, takže to vlastne nikto nemôže vedieť), a na dôvažok obviazaný členok, pretože nikto nepovedal, že kripli nemôžu paddleboardovať.

Ale obráťme list, pretože dnes som s Janie – vlastne ona so mnou – uzavrela dohodu. „Prestaneš konečne o sebe vravieť, že si škaredá, lebo ťa zabijem!“ A tak mi neostáva nič iné (iba zomrieť hrdinskou smrťou).

Kokršpanielovi nevadí, že sme nikdy nestáli na doske a zároveň držali v ruke pádlo – pustí nás k vode. Na vodu. Do vody. Slnko si z nás robí zapekanku na deväťdesiatich piatich stupňoch a nie je nepríjemné cítiť na členkoch (i tých skriplených) chladnú vodu Zeleného Jazera. Po chvíli pádlovania sme sa od brehu vzdialili natoľko, aby si človek mohol naplno vychutnať pocit, že stojí na vode ako Kristus za dávnych čias, a vo mne sa prebudí nástojčivá túžba hľadať odpoveď na otázku prečo že tu vlastne nechcem ostať žiť.

Prečo vlastne?

V tejto vyhni pekelnej, kde nezapršalo odkedy som položila nohu na túto zem? V tejto krajine bez vlastnej kultúry, kde sa v parku hráva Henrich Štvrtý, v reštaurácii naživo sleduje umenie thajského kulinárskeho majstra, na parkete tancuje kubánsky rytmus? V tejto konzumnej diere, kde sa každá výplata stráca bláznivo rýchlo pod arašidovým maslom, čučoriedkovými palacinkami, mrazeným jogurtom, presladenou zmrzlinou v galónoch, pod burgermi a cheescake-mi od výmyslu sveta? V tejto neosobnej časti zemegule, kde šoféri zastavujú nestíhajúcim previnilcom, ľudia sa nestránia chváliť to, čo sa im páči a otvárajú zavreté brány novým, života lačným príchodzím?

Márne hľadám, a keď si to konečne uvedomím a prebudím sa z tohto snového úniku, som už omnoho ďalej ako Kristus na Genezarete. Realita vstúpi bez klopania – paddleboard je drahý a platí sa od hodiny. Prešla už hodina? Prešiel mesiac? Aj Janie v diaľke vyzerá, že má podobné myšlienky, a tak je načase zgrupiť sa a vyraziť na spiatočnú cestu ku kokršpanielovi. Presne ako tenisová loptička.

Ale beda, moja doska sa akosi nechce prehupnúť cez vlny. Vlny? Kde sa tu vzali? Ah, áno, priniesol ich vietor. Ten vietor, ktorý príjemne ochladzoval slnečnú zapekaciu rúru, ale až teraz ma napadne, že neduje za nás, ale proti nám. Proti nášmu, akoby sa doma na Slovensku povedalo, Smeru. Statočne sa s ním trápim a smejem sa, keď mi moje fyzikálne výpočty nevychádzajú a namiesto miernej otočky vľavo sa akousi záhadnou silou posúvam dozadu. Vpravo na brehu, niekoľko metrov napred, stojí rybár a zabáva sa na mojich snahách. Veď ja mu poviem, keď k nemu dôjdem. Paddleboardovanie s vykripleným členkom oproti vetru, to je námaha! To je niečo iné, ako stáť na brehu, pozerať sa na udicu a čakať! Zaberám, akoby ma naháňali, a veru aj, dvadsať dolárov je predsa len dvadsať dolárov. Príjemne si cítim ruky – po dnešnom ráne v posilke je aj z čoho. Aspoň vidno, že niečo robím. ‚Tam máš, rybár, čo robíš ty?‘ chystám sa mu povedať. Problémom je ale to, že rybár je ďalej, ako predtým, už ani nedokážem rozoznať jeho smejúci sa ksicht. Zato Janie vietor zavial na dosluch. „Pôjdeme sa paddleboardovať po dlhom pracovnom týždni, čo?“ kričím na ňu a bolia ma ruky, ako sa snažím nezacúvať ešte ďalej. „Oddýchneme si na vode a poopaľujeme sa, čo?“ smejem sa, ale nie je mi všetko jedno. Rybár sa zmenil na malého princa na jeho B612. Viditeľný iba ďalekohľadom.

‚No zo mňa by veru Tom Hanks v dvetisícom nemal veľkú radosť,‘ myslím si a s hlbokým nádychom začínam pádlovať znovu. Ktovie, kedy stroskotám a budem sa musieť plaviť na plťke iba s morálnou podporou od volejbalovej lopty. Pridaj, dievča, pridaj. Otoč, nenaraz do bóje, pádluj o radosť, aby si sa pri brehu nezachytila o konáre stromov. Namôjdušu sa cítim ako statočný námorník v pazúroch búrky, keď prehadzujem pádlo z jednej ruky do druhej, aby som ako tak udržala smer. Niekoľkokrát to na sekundu vzdám, aby som skontrolovala Janie, a vietor ma odnesie o čo sa zdá ako tisíc míľ dozadu. Občas cítim návaly motivácie – nie, vietor vo vokatíve, nevzdám sa ti, ani čoby si ma donútil zaplatiť trikrát dvadsať dolárov! Doplavím sa so svojím plavidlom do bezpečného prístavu! Rum a whiskey, jo-ho-hó! Po chvíli sa ale opäť vzdávam a už – už chcem zavolať na rybára o pomoc. Ale čo to – rybár? Rybár! Kde sa tu vzal? Toho vietor rozhodne nepriniesol! Opäť si cítim krv v žilách, hoci svaly v tele už bez šance, a pokračujem v krutom zápase s prírodou. Aj vietor nachvíľu ustane, akoby v údive nad mojou vytrvalosťou. Využívam to a získavam aký – taký náskok, kým sa znovu uvedomí. V diaľke vidím zem! Ehm, viete, ako to myslím.

Žiarivo sa usmievam na kokršpaniela, keď mu pri brehu parkujem dosku. Kto vravel, že to nezvládnem? Ja som v paddleboardovaní macher! Dala by som to kľudne znovu! Teraz ešte dobehnúť do požičovne v posledných sekundách začatej hodiny, a bude všetko krásne. Náhlim sa ku schodíkom na breh a s Janie sa smejeme, naplnené endorfínmi z dobre vykonanej práce. Zrazu zaregistrujem výstrel bolesti a cítim, že moja váha, ktorá bola na ľavej nohe, už nemá dostatočnú oporu a rútim sa k zemi ako budova v rukách demoličnej čaty. Lebo nikto nikdy nepovedal, že kripli nemôžu paddleboardovať.

PS: Fotky? Na paddleboarde? To ste uhádli. Tak aspoň distrakcia z relatívne plážových a totožných lokalitou.