O tom, ako mi na konci druhej svetovej takmer upálili rodinu
Na konci druhej svetovej vojny začali nemci ustupovať. Po celej doline pokradli približne dvetisíc kráv a dva dni ich hnali cez dedinu. Jedného dňa prišli aj do nášho dvora. Chovali sme štyridsať-kilové prasatá, ktoré boli jedným z mála zdrojov obživy pre desať hladných krkov našej rodiny. Vtedy takmer všetko pokradli a nebolo čo jesť. Keď jedno z nich zabodli bodákom priamo pred našimi očami na dvore, rozbehlo sa a počas toho, ako z neho striekala krv, pobehovalo po dvore. Moja najstaršia sestra vedela po nemecky a neudržala sa. V záchvate hnevu im povedala: „ Keď ste si zobrali to prasa, postarajte sa aj o naše deti!“ Ak by nám totiž vyzabíjali všetky zvieratá, pravdepodobne by to znamenalo aj smrť vyhladovením aj pre nás.
Tí však boli opití a naštvane jej povedali: „všetci do chalupy“. Chystali sa ju zapáliť a tak jej prikázali: „Ty počkáš vonku a budeš sa pozerať, ako zhorí. Potom ťa zastrelíme.“ Už sa stmievalo a bolo dosť šero, takže som cez malé okienko do záhrady nenápadne vyskočila a ukryla sa u susedov. Bola by som asi jediná, ktorá by sa, okrem dvoch bratov, ktorí neboli doma, zachránila. Našťastie však na poslednú chvíľu prišiel ich veliteľ, ktorí im vynadal a poslal ich preč. Tým zachránil celú moju rodinu. V tú istú noc však v zúrivosti podpálili žídovskú synagógu, ktorá stála kúsok od nás…
Zachovaná fotografia synagógy pred jej vypálením
(Z rozprávania Marty Veselej, sestry mojej babky. )
Dlho som rozmýšľal, kedy by bola správna príležitosť publikovať tento príbeh na blog. V sobotou sa mi prvýkrát v živote stalo, že ma niekto vyzval k tomu, aby som si spolu s ním a jeho kumpánmi zahailoval. Myslím, že na to, k čomu vedie extrémizmus nesmieme nikdy zabudnúť. Nanešťastie však asi začína byť nutné si to neustále pripomínať.
