New York, New York

Začiatok- 10 hodín na letisku v New Yorku som strávila triedením fotiek, písaním článkov, raňajkami a hľadaním WiFi, ktoré skončilo neúspešne.  Keď už konečne ohlásili kamoškino lietadlo, bola som šťastím bez seba. Po prvé, že ju uvidím a môžem jej povedať celý príbeh môjho letu a po druhé, že konečne som tu v New Yorku! V New Yorku sme bývali u jedného couchsurfera. Poslal mi jeho adresu a popis spojov, ako sa k nemu môžeme dostať. Hor sa do toho! Bolo to zvláštne, vôbec som si to nevedela predstaviť. Hlavne z toho dôvodu, že s couchsurfingom som mala pred tým len dve skúsenosti a to boli viac menej ľudia, ktorých som poznala. Dostali sme sa do štvrte s názvom Harlem (časť Manhattanu), a ako povedala kamarátka, boli sme tam jediné biele kvetinky. Po piatich dňoch v tejto štvrti však môžem povedať, že táto štvrť bola bezpečná a nič sa nám nestalo.

Keď sme vystúpili z metra museli sme nájsť  správnu adresu nášho hostiteľa . Samozrejme, že sme sa podľa mojej intuície vybrali na opačný smer tej ulice, kde sme bývali. Ale napodiv, aj keď je New York veľké mesto, aj tam sa nájdu ľudia, ktorí vám poradia. Už v autobuse z letiska nám poradili, kde máme vystúpiť. A na tejto ulici sa nás tiež ujal jeden pán, ktorému sme ukázali adresu a on nám povedal, že tam ide tiež a zaviedol nás tam. Potom prišiel moment, kedy sme mali zazvoniť na zvonček. Ozval sa veľmi milý hlas, ktorý nám oznámil, že nám príde otvoriť. V dverách stál veľmi mlado vyzerajúci, sympatický černošský muž. Pomohol nám s kuframi na štvrté poschodie, áno nemá výťah a cesta s tými kuframi bola hrozná. Jeho byt bol veľmi maličký, úzka chodbička, kde bol ešte gril, do ktorého moja kamoška permanentne vrážala a jeho veľmi malá izba, kde sme spali všetci traja. Bolo to síce komplikované kvôli našim kufrom, ale tých 5 dní sa dalo vydržať.

 

 

Prvý večer nám ukázal okolie, porozprával nám rôzne príbehy k rôznym budovám, parkom, mostom…a neustále sledoval dianie amerického futbalu. On nás chudák čakal a tak nestihol sledovať ako hrá jeho obľúbený tím.  Hneď prvý večer nás zoznámil aj so svojím kamarátom Mikom, u ktorého sme jedli pizzu, pili pivo a pozerali americký futbal. Spočiatku som mala problém mu rozumieť (tomu futbalu), ale potom nám to chalani vysvetlili a hneď sme boli v hre. Síce hrali Chicago a San Francisco, čo neboli ich obľúbené tímy, ale aj tak sme sa zabavili. Američania majú jednu takú zvláštnu vlastnosť, veľmi radi hovoria o jedle a o podnikoch, kde dobre varia. A tak, keď sme dojedli pizzu Mike navrhol, že sa pôjdeme najesť. Ja so svojím tehotenským bruchom som sa pozrela na kamarátku, že to snáď nemyslia vážne, ale mysleli. Za desať minút nás čakal taxík a išli sme do jedného Brooklynského podniku. Malý priestor s úžasnou undergroundovou hudbou, milou obsluhou a koláčom, ktorého chuť bola neopísateľná. Áno, už chytám tú americkú chorobu hovoriť o jedle ako o najposvätnejšej veci na zemi.

 

 

                                

 

Ďalšie dni sme si spravili samostatný program, keďže ja som chcela vidieť aj turistické miesta tohto mesta a náš hostiteľ ako každý New Yorčan tieto veci neobľubuje. Navštívili sme Metropolitan Museum of Art. Náš hostiteľ nám poradil, že keď tam prídeme máme povedať, že chceme platiť dva doláre, keďže je to mestom dotované múzeum a obyvatelia New Yorku vedia, že stačí zaplatiť len dva doláre. A tak sme s malou dušičkou povedala, že chceme platiť dva doláre a ono to fakt funguje! Takže to je moja malá rada pre vás, ak tam niekedy pôjdete. Pretože všetci ostatní turisti platia za vstup dvadsať dolárov.

 

 

           

 

 

Ďalšou zastávkou bol Central Park a raňajkoobed (brunch) v Central Parku.

 

 

Samozrejme, že som chcela vidieť aj Sochu slobody. A tak som sa vybrala k prístavu, odkiaľ vyrážajú trajekty (ferry) na ostrov, kde je Socha slobody. Nebola by som to ja, keby som nenastúpila na iný trajekt a previezla sa na Staten Island. Ešte som si na palube vravela, že nechápem tých ľudí, prečo fotia Sochu slobody tak z diaľky, keď tam pôjdeme. Nešli sme. A tak som sa odviezla späť a zistila odkiaľ vyrážajú lode na ostrov, kde je Socha slobody a na Ellis Island, kde prichádzali emigranti z celého sveta.  A tá loď tam naozaj išla. Takže na druhý pokus mi to vyšlo.

 

            

        

Dve fotky so Sochou slobody, prvú fotil asi tak 5 ročný chlapec a druhú asi tak 25 ročný chalan. Pýtate sa, kde je na                                                                                                                 druhej fotke Socha slobody? Neviem.

 

Ja a Brooklyn Bridge.

 

 

Ja a Times square.

 

 

Po turistických atrakciách som sa so svojím hostiteľom vybrala na jazzový a bluesový koncert. Kamarátka tento štýl neobľubuje a bola unavená, tak išla spať. Ale ako by som mohla ja spať v New Yorku? Tak sme išli do podniku menom Paris Blues. Hrali tam výborní newyorskí hudobníci, miestami som cítila zimomriavky. Spolu so svojím hostiteľom sme si tam úžasne zatancovali, zoznámil ma s mnohými ľuďmi, rozprávali sme sa a ja som sa cítila akoby som tam patrila. To je na couchsurfingu super, že nie ste ako turisti, ale máte možnosť zažiť mesto z iného pohľadu.

 

Celkovo som strávila v New Yorku päť nádherných dní. Všetky moje očakávania boli naplnené, a takisto verím, že sa tam ešte raz vrátim.

 

A tak som si dala posledný donut, zbalila veci, rozlúčila sa svojím hostiteľom, nastúpila do metra a išla smerom na letisko. Slzičky na krajíčku, že to už všetko končí a vraciam sa späť do reality. Teraz s odstupom času sa mi to všetko zdá, ako jeden sen. Ešte aj dva týždne po návrate si pozerám fotky a musím povedať, že som zažila najlepšie leto vo svojom živote. Preto ak uvažujete o programe Work and Travel, neváhajte. Viem, že to nie je lacná záležitosť, ale peniaze sa dajú požičať a ak nebudete príliš rozhadzovať, tak sa dajú aj vrátiť (viem to z vlastnej skúsenosti).  Okrem fotiek a zážitkov mi zostala ešte jedna vec z Ameriky a to je úsmev na tvári :).