Narodeninové prekvapenie

Je nedeľňajší večer a práve som dorazil do Brna. Otváram facebook a zisťujem, že mi práve napísalo úplne neznáme dievča. Volajme ju napríklad Mária. Už len preto, že sa naozaj volá Mária. Má na mňa veľmi netradičnú, ale krásnu prosbu.  Mám prísť na Klácelky a zablahoželať jej sestre Lucke k narodeninám. Nemôže byť s ňou a tak sa ju rozhodla prekvapiť aspoň týmto romantickým gestom.

Niežeby som na Klácelkách ešte býval, alebo poznal jej sestru. O to viac sa mi však ten nápad páči. Naozaj nemohla napísať vhodnejšej osobe. Približne o štyri hodiny odbije polnoc a z 19-ročnej Lucky sa stane Lucka 20-ročná. Nastal čas konať.

Je mi jasné, že potrebujem posily. Som predsa strašne plaché a hanblivé stvorenie. Vôbec nemusím rozmýšľať nad tým, kto sa na to hodí úplne najviac. Okamžite píšem Llyrianne– nielenže je podľa mňa na podobné darebáctva viac než stvorená, ale zhodou okolností má rovnaké priezvisko, ako naša „obeť“. Tieto dve vlastnosti z nej vytvárajú dokonalého komplica.

Llyrianna je z tohto nápadu ešte nadšenejšia než ja a 23:42 stredoeurópskeho času sa stretáme na českej pred nonstopom. Čaká tu najdôležitejšia časť našej misie. Vybrať tú správnu čokoládu. Výberový konkurz vyhráva Milka LU.

Sme však profesionáli a musíme ju najskôr otestovať.  Kupujeme teda hneď dve. Jednu pre nás a druhú pre LUcku. Vydávame sa peši na Klácelky a čokoláda mizne oveľa skôr, než sa stihne zjaviť Úvoz.

Je asi osemnásť minút po polnoci a ocitáme sa pred dverami Luckinej izby. Llyrianna sa práve chystá zaklopať, no ja panikárim a odťahujem ju do kuchynky, kde zisťujem, aký máme vlastne „scenár“.

Ten je jednoduchý – budeme záhadní, zablahoželáme jej a nepovieme jej ani slovo o sestre. O to väčšia to bude zábava. Klop-klop, a dvere sa otvárajú…

– Ahoj, ty si Lucka?

– Áno, prečo?

– Nó, my sme zistili, že máš dnes 20 rokov. A to nie je len tak. Tak sme ti prišli zablahoželať.

A tak jej teda blahoželáme a obdarovávame ju preživšou čokoládou. Lucka je zmätená, netušiac, čo sme vlastne zač a tak sa jej chválime tým, že sme tu kedysi bývali, že Llyrianna má rovnaké priezvisko, a že keď sme sa dopočuli o jej narodeninách, tak sme neodolali a jednoducho jej museli prísť zablahoželať.

Jej zmäteniu to však vôbec nepomáha. Tvárime sa, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec pod slnkom, popierajúc, že by nás niekto poslal. Lucka je však naozaj úžasná a úprimne a prirodzene sa teší z našej spoločnosti. My sme zase nadšení z jej nadšenia. Po asi dvadsiatich minútach pohodového rozhovoru s úsmevom opúšťame Lucku aj Klácelky.

Sú to práve takéto maličkosti, vďaka ktorým ma baví každý nádych a výdych. Maličkosti, ktoré nič nestoja, no mizne vďaka nim zhon, stres a zjavuje sa úplne prirodzená, nezištná radosť. Kráčame uprosted cesty, miznúc v brnenských uliciach. Darebáctvo sa podarilo…