Inou cestou

15052015

Vo vlaku z Bratislavy nie je elektrická zásuvka, čo znamená, že nemôžem pracovať na počítači, vzhľadom na to, že jeho život bez zapojenia do elektriny je úbohý a smutný. Ale aj tak ho na tejto ceste musím vybrať, hoci riskujem, že mi to v budúcnosti oplatí.

Cesta nie je nepodobná iným, ktoré podnikám domov, ale zároveň je akási intenzívnejšia. Učím sa fennougrické jazyky a bolí ma hlava. Slečna, ktorá cestuje so mnou, prehľadáva celú batožinu, aby mi našla pero. Nakoniec ho dostanem darom od pána vedľa. Slečna mi požičiava handričku na monitor. Slečna sa so mnou smeje na meškaní a je veľmi sympatická.

Sympatické je aj Strečno osvetlené liptovským slnkom a ja si spomínam, že som vlastne tu, pozerám sa z okna na krajinu ako malé dieťa na zmrzlinový pohár a smejem sa. Sympatická slečna je zmätená zo zvukov , ktoré vydávam, no neskôr sa nakazí a smeje sa tiež. Obe sa smejeme na Liptov. Na Strečno. Na výpravcov. Radosť mi ešte zväčší nápad na projekt, pre ktorý musím otvoriť spomínaný notebook – zapísať si myšlienku, rozvinúť ju a poznamenať si všetky dôležité veci, kým ich zabudnem. Inšpiráciou na projekt mi je slnkom ožiarené Strečno a výpravca, ktorý stojí pred stanicou, aby nášmu vlaku dal najavo, že prijíma jeho existenciu.

Vydám zo seba akýsi divný vzrušený chichot a v momente si zakryjem ústa rukou, lebo si sama uvedomujem, že to už naozaj preháňam. No Strečnový nápad ma úplne pohltil a neviem sa dočkať, kým ho zrealizujem. Môj projekt sa bude odohrávať na Slovensku.. čo mi pripomína..

O týždeň letím do mocných štátov.

Do mocných Štátov. Amerických. Spojených.

Tento fakt trochu skalí radosť z môjho plánovaného projektu a počítam, koľko si budem musieť počkať na jeho uskutočnenie. Potom ma prepadne panika. O týždeň letím do USA. Ukľudním sa. Čím sa ukľudním? Predsa hudbou. Zapínam shuffle a nasadzujem si sluchátka v tom momente, ako novopríchodzia slečna otvára okno v našom kupé.

V ušiach mi začne znieť hudba.

[youtube http://www.youtube.com/watch?v=iYWeAl5OwJo]

Vietor sa pustí fúkať mi do tváre, a slnko ma do nej hreje tak, ako to vie iba vtedy, keď mu v ceste stojí sklo. Zavriem oči a vychutnávam si Táslerovo lúskanie do rytmu vlakového tudum-tudum, či turun-turun, alebo dokonca padam-padam. Viete, čo myslím?

Dá sa to zniesť.

Viete, čo myslím?

A keby nie, tak..

stále je dosť iných ciest.

_____________________________________________________________________________________________________

Poznámka pod čiarou:

Tí, ktorí viete, kde je Strečno – slnko je liptovské všade a ja sa smejem smerom na Liptov. Mám liptovský pocit a liptovskú predstavu. A vôbec, Strečno je teda k Liptovu omnoho bližšie, než Brno! 😀