Intermezzo

Sedím si v posteli a je mi dobre. Teda až na to, že som nervózna, pretože nasledujúci deň odlietam do Ameriky. A Amerika je veľký štát. Najväčší. Tak si teda ukladám veci na rôzne kôpky a každú jednu si kontrolujem v aplikácii, ktorá vám povie, či si ju môžete zobrať do lietadla, do batožiny a či vôbec. Tá aplikácia je cool a moderná, takže sama dopĺňa slová, ktoré začnete písať, takpovediac vám našepkáva, čo si to vlastne chcete vziať. Tak začínam písať: „Band..“ akože Band-Aid, akože leukoplast.

(Prečo by som si nemohla brať leukoplast? Aké by proti nemu mohli byť výhrady? Nad tým som sa v tej chvíli nezamýšľala, lebo hej, idem do Ameriky a nemôžem mať hneď v lietadle prúser. Veď čo keby náhodou.)
Tak schválne, čo by vás napadlo, čo mi tá úžasná moderná samodoplňovacia aplikácia poradí? „Band (music)“? Žeby som si zabalila do kufra Tommiho Joutsena, speváka Amorphisu? „Bandit“? Dobrý bandita sa vždy zíde, hlavne na takej ďalekej ceste! (Ale asi je o dosť nebezpečnejší ako leukoplast.) „Bandicoot“? Viete, Crash? Ten zo starej plejstejšnovskej hry? Ten ryšavý tvor, ktorý sa potkne aj o vlastnú nohu? Čoby. Automatické dopĺňanie mi s úsmevom ponúka „cremation ashes of husband*“. Prečo nie.

No nič, už som vám vravela príbeh s nožom?
(Nevrav im príbeh s nožom, už nikdy ti FBI nedovolí vstúpiť do Ameriky.)

Ako mnohí iste viete, pracujem neskoro do noci a len veľmi nerada chodím domov autobusom. Časy taxíku za pajsku skončili, a tak sa občas v ranných hodinách odvážim sama ulicami Brna. V tých časoch som si zvykla nosiť so sebou vreckový nožík, ktorý by som v rozhodujúcej chvíli určite vedela použiť (zn. irónia) a odvtedy ho so sebou nosím stále. Stále v tej istej taške a všade, kam idem, a tak sa už ocitol na rôznych zaujímavých miestach.
Vyslúžil mi karhavý pohľad od môjho profesora, keď mi spolu s tuctom pier vypadol v triede z tašky. Profesor, dobrota sama, mi chcel pomôcť so zbieraním vecí a keď mi nožík podával späť, neodpustil si poznámku: „Slečno, nevíte, že do školy se zbraně nosit nesmí?“ Nuž čo, aspoň som hneď po ráne zabavila mojich podriemkavajúcich spolužiakov.
Horšie to bolo v Bratislave. Pohovor na ambasáde stál nejaké tie eurá, pripravovali sme sa naň asi týždeň a museli sme si zapamätať mnoho vecí. Meno nášho vízového sponzora. Čo budeme v USA robiť. Že si musíme zobrať iba najnutnejšie veci, lebo pred vstupom nás čaká „letisková kontrola“ a s veľkými batohmi nás tam nepustia. Tak čo spravím ja? Vezmem si veľký ruksak s kopou učebných materiálov, akoby som nevedela, že sa do nich za ten čas ani raz nepozriem. A vreckový nožík. Na ambasádu. Americkú. Nuž, pán z ochranky na mne hneď videl, že niečo nie je v poriadku, keď som ten nožík v taške zbadala. „Máme problém?“ spýtal sa. „Eh..možno,“ odpovedala som váhavo. „Nuž, my tu problémy riešime, sem s ním!“ Našťastie bol milý a asi chápal, že mladá dáma sa v tomto nebezpečnom svete musí nejak obrániť a pustil ma dnu. Nožík si nechal, ale potom mi ho vrátil.
V ten deň som si povedala: „Martina, opováž sa zobrať ten nožík do Ameriky. Musíš si ho vybrať z tašky.“

Uhh, chceli ste počuť príbeh s nožom? Ja vlastne žiadny príbeh s nožom nemám!
(Prešiel cez štyri letiskové kontroly v mojej príručnej kabelke. Našla som ho na ceste z Londýna do New Yorku, keď som si chcela vybrať pero a zapísať si, že odteraz už cestujem len s British Airways. Ďalších dvadsaťštyri hodín som si predstavovala, ako ma zatknú a zavrú a deportujú a odseknú mi ľavú ruku. Stále mám obe.)

         

_____________________________________________________________________________________________________
*manželove spopolnené ostatky

PS: Aby ste vedeli, pri spopolnených ostatkoch manžela je výkričník. Najlepšou variantou je spýtať sa vašej leteckej spoločnosti. Ale ps2, nikto vám ho nesmie otvoriť a kúsok si odsypať.

PS3: Ospravedlňujem sa, pokiaľ je môj vtip s ľudskými ostatkami netaktný. Robím čo môžem, aby takých bolo čo najmenej.