Ako sa stratená Jana našla v USA

Janka píše o svojich zážitkoch z leta v Amerike..

Po mesiaci v horúcej a miestami ufučanej Južnej Karolíne som sa rozhodla zdeliť svoje pocity z tejto časti USA. Veď keď ma už prijali na tú scenáristiku v Brne, bolo by vhodné niečo napísať. Začnem teda od úplného začiatku. Od letu. Cesta do USA znamenala môj prvý let v živote, ale už od prvého momentu som si lietanie zamilovala. Teda až na tú obrovskú zimu a deväť hodín nad Atlantikom v trochu preplnenom lietadle, bolo všetko úžasné.  Ale let nie je tak podstatný ako to, že som tu.

Bože, veď ja som v USA!!! Ani neviem, ako začať. Možno tak, že som nadšená z toho, akí sú tu ľudia milí, ako sa usmievajú. Aj keď po čase som zistila, že ten úsmev nie je vždy úprimný úsmev, lepšie povedané, môže byť úprimný ale veľké kamarátstva v USA hneď neočakávajte. (ale to v podstate nikde- len z tej miloty má človek pocit, že to už je môj kamoš a potom sa ukáže, že nie je) To som zistila v okamihu, keď sa nám po mesiaci pokazil skúter a potrebovali sme niekoho, kto má truck, aby nám ho odviezol tam, kde sme ho kúpili. Veľa ľudí z našej práce nebolo ochotných. Ale keď prišiel osemnásťročný plavčík na svojom trucku (áno deti tu majú také veľké autá, vlastne všetci tu majú autá) a usmiala som sa na neho svojimi krásnymi modrými očami, neodolal a hneď sa ponúkol, že nám pomôže. Problem solved. A keď som už pri tom skútri, tak šoférujem po trojprúdovke. Ja viem, že to možno nie je tak podstatné, ale kto ma pozná a vie aký som šofér, chápe.  Americké cesty ma naučili byť dravejšou v tej divokej premávke plnej veľkých truckov, kamiónov a krásnych Mustangov. Mám pocit, že sa zo mňa stáva dospelá osoba. Dobre, to som zrejme prehnala. Ja budem navždy dieťaťom, ale minule som si kúpila mäso a sama som si ho nakrájala a uvarila. Nemusíte sa báť, viem variť, veď  v Brne žijem na intráku. Len na intráku sa zo mňa stal polovičný vegetarián a mäso som mala vždy od maminky. Lenže predvčerom som mala hroznú chuť na mäso, tak som si ho proste išla kúpiť! A uvarila som si ho! A zjedla som ho! A mňam!

Nákupy, ďalšia vec, ktorá ma na Američanoch fascinuje. Oni tak veľa nakupujú a zrejme aj tak veľa jedia. Vždy majú preplnené nákupné košíky. Najviac sa bavím na ľuďoch, ktorí sú fakt strašne tuční. Z auta ich niekto vyhodí pri vchode do obchodu, tam si sadnú do nákupného vozíčka a premávajú sa po obchode a hádžu do tých svojich vozíčkov tonu jedla. Kebyže aspoň chodili, ale oni sa vozia v tých vozíčkoch! Je pravda, že je tu asi viac tučnejších ľudí ako u nás. Ale zas nechcem tvrdiť, že  všetci Američania sú tuční, to je hlúposť. Na druhej strane obdivujem, ako tu ľudia športujú. Keďže pracujem na pláži (svoju prácu vysvetlím v ďalšom odstavci) každé ráno vidím strašne veľa ľudí behať (nič nie je krajšie ako beh popri oceáne, vyskúšané na vlastných nohách) A vidím behať nielen chudých, ale práve aj tučnejších. Páči sa mi, že tu tak ľudia neriešia výzor a neriešia iných ľudí, neodsudzujú. Ďalšia vec, s ktorou mi USA pomohla dospieť- neriešiť nepodstatné a tešiť sa z toho, čo je.

A aby som sa dostala k svojej práci. I´m umbrella girl or rental lady. Tak ma nazýva môj sympatický plavčík, ktorý má vežu kúsok od môjho boxu. Takže mojou úlohou je každé ráno uložiť na pláži stoličky a slnečníky. Zo začiatku som si myslela, že to nezvládnem, lebo mi to prišlo strašne ťažké. Ale po mesiace si vravím, že je to lahoda a aspoň budem mať konečne nejaké svaly na rukách. Nie že by som nemala, ale chápete, bude mi ich aspoň vidno. No a keď uložím tieto slnečníky a stoličky, tak si zacvičím. To síce nie je moja náplň práce, ale nič nie je krajšie ako zacvičiť si ráno na pláži, dívať sa na oceán, bežiacich usmievavých ľudí a usmievavé slnko. Milujem to! Potom prichádzajú ľudia, ktorí si chcú prenajať combo (two chairs + one umbrella). Niektorí to však chcú pred ich hotel ( niekedy mi prídu Američania strašne leniví v tom, že nevedia prejsť pár metrov po vlastných nohách), takže sa musím s tým všetkým ťahať po celej pláži, ale je to moja práca a preto sa nesťažujem (hlavne, keď dostanem tipsy). Čiže ďalšia vec, ktorú ma USA naučila je, brať prácu nie ako niečo zlé, čo mi znepríjemňuje život a ako niečo, čo neznášam najviac na svete. Ale brať ju ako niečo, z čoho mám peniaze a čo ma posúva ďalej. Aj keď vstávam ráno o 5.40 a kto ma pozná vie, že ja nie som early bird, morning person ako som tvrdila svojmu šéfovi Grahamovi pri skype pohovore (inak veľký fešák, udržiavaný chlap v dobrých rokoch  J ),  už som si na to zvykla. Okrem toho svoju prácu beriem ako príležitosť spoznať nových ľudí, alebo lepšie povedané prečítať veľa kníh. Totižto nie je to práca, kde by som bola často v kontakte s ľuďmi, takže chodím do knižnice, požičiavam veľa kníh a potom ich čítam na pláži. Samozrejme nájdu sa aj ľudia, ktorí so mnou prehodia pár slov alebo sa dokonca aj dlhšie porozprávame, takých mám rada. Hlavne mám rada, keď sa rozprávame aj o niečom inom, ako len o tom odkiaľ som. Raz som spoznala jednu tetu, ktorá bola nadšená z toho, ako ráno cvičím. Zistila som, že je z Talianska, tak som sa snažila oprášiť svoju taliančinu, ale zistila som, že mi to príliš nejde. Takže som skočila späť do angličtiny, lenže teta pokračovala v taliančine. Ona rozumela mne a ja jej, len mne sa odpovedalo lepšie v angličtine a jej v taliančine. Čiže náš polhodinový rozhovor musel znieť veľmi vtipne. A pred týždňom som mala pri mojom boxe veľmi príjemnú rodinu a na konci týždňa mi doniesli krabicu sandwich ice cream (V USA sa fakt nakupuje vo veľkom a málokde zoženiete jeden nanuk, musíte si kúpiť celú krabicu…sandwich ice cream je niečo ako ruská zmrzlina, až na to, že ten keksík je iný), problém bol, že som nemala nikde chladničku. A dostala som krabicu so 16 nanukmi! Hneď som použila svoj služobný telefón a zavolala svojej kamarátke z vedľajšieho boxu a tak sme o deviatej ráno spoločnými silami zjedli 16 poloroztopených zmrzliniek. Ďalšia vec, ktorú ma USA naučila : „Darovanému koňovi na zuby nepozeraj!“  Jasné, že by som radšej dostala iba jeden. Ale jeden či šestnásť, nie je to jedno? No a čo, že priberiem 10 kíl a bude mi zle, dostala som to a nevyhodím to! Zjem to! Deti v Afrike nemajú čo jesť a ja tu budem plytvať jedlom? (jasné, že som im to radšej mohla poslať, ale mám pocit, že tú cestu by to neprežilo). Čiže aj keď je to nudná práca, vždy sa nájde niečo, čo mi spríjemní deň.

Rozmýšľam, čo by som ešte zo svojich zážitkov mohla zdeliť. Ono je toho strašne veľa a už teraz si prídem hrozne ukecaná. Americké party sú podobné tým vo filmoch. Opité deti si do seba lejú dole hlavou alkohol, skáču po strechách, hrajú nezmyselné hry, aby sa mohli opiť a ešte aj do alkoholu musia dávať šľahačku. Ale inak to nie je také hrozné, všetko záleží od toho, aká veková kategória sa na party nachádza. No a nebola by to Amerika bez randenia. Áno už som dateovala. Ešteže  ten muž nevie po slovensky, aspoň si to neprečíta J Každopádne, prepáčte slovenskí chlapci, myslím si, že americkí chlapci sú viac zdvorilejší a odvážnejší, čo sa týka pozvania na rande. Muž sa so mnou rozprával na pláži, vypýtal si číslo, ktoré nemám, takže to vyriešil starý dobrý facebook  a išli sme von. Dala som si pina coladu a hádajte, čo tam bolo? Šľahačka! No ten muž tu aj tak bol iba na dovolenke, takže nič z toho, ale mám nového kamaráta, s ktorým si precvičujem angličtinu, keď si píšeme. A najväčšia sranda na tom je, že študoval acting school a teraz podniká s nehnuteľnosťami. Stáva sa, veď ja sama neviem, kde skončím.

Teraz však viem, že končím tu a ďalšie zážitky poskytnem… Kedy? Niekedy.. God Bless America