Aký bol môj prvý maratón v Košiciach

od autora: Lukáš · 11. októbra 2016

Pôvodný plán bol jednoduchý – otestovať to, či knižka Miloša Škorpila Jak ubehnout maraton za 100 dní naozaj funguje. Od prírody som celkom lenivý a sto dní prípravy znelo ako ideálny čas a až príliš lákavo na to, aby som vedel tejto knižke povedať nie. Veď najhoršie, čo sa môže stať, je to, že by som maratón nedokončil. Intenzívne a v rámci možností aj podľa plánu sa mi darilo behávať približne 70 dní. Potom som na dva týždne ochorel a zvyšné dva som sa cítil na behanie príliš slabý. Posledný mesiac pred maratónom som si teda bol zabehať len tak tri-štyrikrát – tesne pred ním. Vycúvať sa mi však naozaj nechcelo a tak som bol naozaj zvedavý, ako to celé dopadne.

Kamoš Kubo mi dal radu, že si mám prvé kilometre naozaj užiť kvôli neopakovateľnej atmosfére ktorú vytvárajú ľudia v uliciach. Práve počas tých prvých ich povzbudzuje úplne najviac. Mal pravdu – všetkých na trati nás povzbudzujú davy a atmosféra je naozaj neopísateľná – dobíja ma nadšením a pozitívnou energiou a tak bežím veselo vpred.

1. km Pôvodne som bolrozhodnutý, že kvôli poslednému mesiacu vynechaného tréningu budem bežať tempom, ktorým stihnem dobehnúť do cieľa presne za 5 hodín. Zrazu však vidím bežať vodiča (bežca s vlajkou, ktorá ukazuje za aký čas svojim tempom ubehne maratón) s časom 4h:30m. Neodolal som a hovorím si, že sa ho skúsim držať.

5. km – 20. km Viem, že do 21. kilometra to bude pohoda. Jeden polmaratón som si už sám skúšobne zabehol. Všetko to, čo bude nasledovať potom, bude pre mňa veľká novinka. Po ceste ma tešia koncerty kapiel a DJovia, ktorý hrajú v uliciach, ale aj vtipné hlášky z rozhovorov okolobežiacich. S každým ďalším kilometrom však rozhovory utíchajú a pri 20. sa rozpráva už naozaj málokto.

21. km Minútu predtým, než končím svoje prvé koliesko maratónu sa mi naskytá úžasný pohľad. Obieha nás David Kemboi Kiyeng a stáva sa víťazom tohtoročného Košického maratónu. V tesnom závese za ním prichádza do cieľa jeho krajan Elijah Kiprono Kemboi. Som šťastný, že som to vďaka svojmu presne dvojnásobne pomalšiemu tempu mohol vidieť naživo. Keby bežím len o niečo pomalšie alebo rýchlejšie, tak to neuvidím, takže mi je jasné, že som zvolil ideálne tempo.

22. km Namotivovane bežím ďalej nielen preto, že som videl úžasné výkony víťazov. Vpred ma ženie aj myšlienka na to, že v druhej polke maratónu ma bude okrem vody na občerstvovačkách čakať aj jedlo! Chcel som sa totiž poriadne vyspať a úplne som zanedbal raňajky. Dal som si len nedojedený zvyšok pečiva zo včerajška a jednu müsli tyčinku. Nieže by som sa prišiel na maratón najesť, ale banánom na občerstvovačke určite nepohrdnem!

27. km Konečne sa ku mne pridáva Kubo , ktorý mi na korčuliach začína robí sprievodné motivačné vozidlo. Napriek tomu, že ešte stále nemám krízu sa ma snaží rozveselovať a povzbudzovať. Presviedča ma, aby som na občerstvovačkách pil aj iontové nápoje, ktoré z princípu odmietam.

33. – 34. km Naivne si hovorím “Ten maratón je nejaký jednoduchý, prečo všetci hovoria, aké je ťažké ho vôbec dokončiť?”

35. – 38. km Začínam to chápať už za pár minút. Stáva sa zo mňa auto, ktorému zrazu došiel benzín a spomínam si na Bilbovu hlášku o masle natretom na príliš veľký krajec chleba. Dokonca na pár minút prechádzam do kroku.

Kubo ma začína dopovať hroznovým cukrom a núti ma zjesť müsli tyčinku. Jediné, čo stále odmietam je dať si na občerstvovačke iontový nápoj. Vraj budem mať kvôli tomu kŕče, ale ja sa tvárim, že sa ma to netýka.

39. km Dostávam kŕč do lýtka. Našťastie mi Kubo geniálne poradil obliať si nohu studenou vodou a to ma ho instantne zbavuje. Nasleduje ďalší doping hroznovým cukrom a pomaly sa začínam približovať ako-tak normálnemu tempu.

40. km Štyridsiaty kilometer mi definitívne dodáva silu aj optimizmus a tak zrýchľujem. To už predsa dobehnem!

41. km – Kubo mi motivačne popisoval, že stačí dobehnúť 40 kilometrov. Posledné dva kilometre sa údajne vôbec nerátajú. Nechápal som, čo tým chcel povedať, až kým to neprišlo. Tento kilometer je naozaj zvláštny, zrazu bežím normálnym tempom – asi tak ako na začiatku. Nechápem čo sa to deje. Cítim, že naozaj vôbec nevládzem, ale moje telo sa tvári, že má zrazu energie viac než dosť.

42. km – Posledný kilometer je nadprirodzený. Napriek tomu, že už vôbec nemám silu, nohy tvrdia pravý opak a bežím rýchlejšie než zvyčajne. Obieham jedného bežca za druhým a v závere sa dokonca rozbieham do šprintu. Som v cieli! Nadšenie, eufória a únava. Skoro odpadávam, ale som naozaj šťastný, že som to dokončil. Na oficiálnych hodinkách blikal čas 04:35:04.

A ako som sa cítil potom? Vystihuje to môj rozhovor s náhodným okoloidúcim, od ktorého som chcel zistiť cestu k autobusu, ktorý ma dovezie späť do Brna: