Roviny

Nekonečné roviny Polskej a jedna zrekonštruovaná dedinka za druhou zdraví kľkukatiaci sa novučký asfalt. Lúčiaci sa júl hladí po tvári, zaťiaľ čo zrelosť žitka šteklí v nose. V bludiskách kukurice a láňach slnečníc. V rozprávke o brezových obroch a drevených domčekoch susediacich so zabudnutými rybníkami. V tieňoch sosnových lesov, vysokých tráv a ostužkovaných krížov. Stretávam Chopina aj Mickiweicza a rozumiem. Nedá sa nebyť romantikom na tejto hrude.

 Nekonečné roviny Polskej a požičané pedále. Uzučký volant, ženský rám a nízke sedadlo nútiace k ustavičnému státiu. Ešte veľký čierny zvonček a držiak na mlieko pre lepšiu predstavu. Aj tak štastný. Šťastný ako dávno zabudnutý chlapček, kedysi na prázdinách u starej mamy…

27.7.2014