Rozlúčka s Kanadou

Na cestách po Kanade som nemal príliš čas písať články, no viedol som si denník. Nastal čas prelistovať ho a dobehnúť zameškané! A kde inde začať, než – úplne na konci…

Môj posledný deň na Kanadskej pôde po pristátí začína zavčasu ráno v mestečku St. John’s . Let do Európy pokračuje až pár minút pred polnocou, takže mám celý deň na preskúmanie mesta. Čakám, že bude úplne iné, než čokoľvek, čo som v Kanade doteraz videl – nachádza sa v provincii Newfoundland and Labrador a jediné, čo som o ňom počul je to, že má čarovnú atmosféru.

Ignorujem spánkovú depriváciu a úmyselne nezisťujem, aké má byť počasie. Predsa-len, čo keby malo pršať a odradilo by ma to od jedinečnej príležitosti spoznať aspoň malú časť tejto provincie? Smerujem teda na autobusovú zastávku. Program je veľmi jednoduchý – vystúpim na náhodnom mieste v centre. Vôbec nič som si nenaplánoval, mám chuť sa len tak túlať a byť otvorený tomu, čo mi mesto ukáže samo.

Po príchode vidím, že na zastávke stojí starší párik a na zemi sedí mladá cestovateľka pohrúžená do mapy. To, že je na cestách spoznávam nielen podľa faktu, že v nej má vyznačenú trasu, ale aj podľa jej outdoorového oblečenia a batohu. V podstate je oblečená podobne ako ja. Mám spoločenskú náladu a tak si hovorím, že by bolo super, keby sa zoznámime a prebádame toto ostrovné mestečko spolu. Zároveň mám však aj plachú chvíľku a tak tento nápad vedome úplne zavrhujem.

Zrazu prichádza autobus a tak do neho všetci nastupujeme. Idem si sadnúť na sedačku a neznáma cestovateľka sa zrazu na mňa usmieva. Začínam sa s ňou automaticky (v podstate proti svojej vôli) rozprávať. Zisťujem, že tiež čaká celý deň na to isté lietadlo ako ja a tak sa rozhodla, že si to tu tiež prezrie. Má v pláne krátku túru po pobreží a následné túlanie po centre. Pozýva ma, aby som sa pridal.

Do nášho rozhovoru sa zapája aj obyvateľka mestečka, ktorá nadšene spomína, že bola v Prahe a radí nám, ako sa najlepšie dostať na našu mini-túru. O pár sekúnd neskôr nám už to, v ktorej časti mesta dostaneme pred túrou skvelé raňajky radí celý autobus. V takýchto chvíľach sa Kanada jednoducho nedá nemilovať. Prestupujeme na ďalší autobus a na ulici si pýtame konkrétnejšie odporučenie na miesto, kde je dobrá káva a ešte lepšie raňajky. O pár sekúnd už smerujeme do podniku menom Rocket.

Z neznámej cestovateľky sa po zoznámení stáva Katrina a počas toho, ako jem obložený croissant a pijem svoj čaj zisťujem, že si vlastne dnes vymieňame štafetu. Moje dobrodružstvo dnes končí a Katrinino sa práve začína – čaká ju niekoľko mesiacov strávených v Európe.

S plným žalúdkom smerujeme k nášmu cieľu – Signal Hill nachádzajúcemu sa pri pobreží a hneď na začiatku začína pomaly pršať. Vyťahujem pršiplášť a Katrina pre zmenu svoju bundu, o ktorej zatiaľ ešte netuší, že je len vodevzdorná a nie vodotesná.

Napriek nepriaznivému počasiu máme ešte stále náladu na skúmanie a po krátkej zastávke na veži Cabot Tower pokračujeme ďalej po pobreží. Zrazu som zastal a nadšene začal obdivovať obrovské hejno čajok pri pobreží. Pozorujem ich ako zhypnotizovaný asi 10 minút a spomínam na knižku Čajka Jonathan Livingston. Pri pohľade na ne ma zaplavuje zvláštny pocit šťastia. To ešte netuším, že veľké vystúpenie ešte len začne.

Zrazu od svojej parťáčky počujem: “Aha, pozri!”. Z vody kúsok niekoľko metrov za čajkami strieka “gejzír” a následne sa ukazuje… časť veľryby! Nadšene na ňu hľadím a nasledujúcu pol hodinu neviem povedať takmer nič iné okrem “wau” počas toho, ako sa ukazuje jedna veľryba za druhou. Po dlhej dobe každú bunku môjho tela zaplavuje naozajstný pocit šťastia a neviem odtrhnúť oči od morskej hladiny. Spomínam si, ako som v Toffine nešiel na pozorovanie veľrýb, pretože mi to nedovoľoval rozpočet a teraz ich vidím na mieste, kde som doteraz ani len netušil, že sa dajú vidieť. Vidieť tie veľryby tu a teraz určite patrí medzi najlepšie zážitky, aké som v Kanade za dva mesiace zažil a som rád, že sa so mnou Kanada lúči práve týmto úžasným divadlom.

Asi najlepšia veľrybia fotka, ktorá sa mi podarila s malým zoomom môjho foťáku zachytiť.

Po tridsať-minútovom predstavení sa však s nami rozlúčili a je čas pokračovať. Celý čas pršalo a už sme obaja celkom premoknutí. Katrina objavila, že jej bunda naozaj JE premokavá a keďže je nám obom zima, ideme ďalej…

Euforická veľrybia nálada pomaly klesá na bod mrazu nielen kvôli tomu, že sme celí mokrí, ale aj kvôli tomu, že sme už dlho nejedli. Začínam hovoriť o jedle, ale je mi jasne naznačené, že ak v tom budem pokračovať, nemusím sa dožiť zajtrajšieho dňa.

V online rozhovoroch s mojou obľúbenou cestovateľkou a fotografkou Martinou Gebarovskou som sa dozvedel veľa múdrych rád na cesty aj do života. Tie najdôležitejšie by sa dali preformulovať do dvoch hlavných zásad:

• na cestách nikdy nesmiem byť hladný
• žiadna žena nikdy a nikde nesmie byť hladná

Aj preto som si počas posledných mesiacov vybudoval zvyk vždy a všade nosiť so sebou jedlo presne pre tieto prípady a tak vyťahujem veľmi výživné tyčinky Clif Bar. Verím, že mi to zachránilo život.

Oveľa veselší pokračujeme v túre, no dážď je čoraz silnejší a tak smerujeme do odľahlejšej časti mestečka dúfajúc, že nám niekde poskytnú strechu nad hlavou a teplý čaj. V miestnej krčme nevedú žiadne nealkoholické teplé nápoje a tak si objednávame aspoň horúcu polievku. Sušíme veci, otvárame predpoveď počasia a zisťujeme, že na najbližších niekoľko hodín je 100% šanca zrážok. Nálada čokoľvek objavovať v nás klesla na bod mrazu a začína nás dobiehať aj únava.

Keď nám naše veci aspoň trochu uschli, vyrážame opäť do ulíc. Už nie sme tak pozitívne naladení, no s nadšením obdivujeme úžasné farebné domy, ktoré sú akoby podpisom tohto krásneho mesta – koniec koncov, je tak krásne práve vďaka ich farebnosti. Keď sa postupne dostávame do centra, konečne si objednávame čaj u Tima Hortonsa a smerujeme na letisko…