Strach zo sveta

Každý jeden z posledných dní pred odletom som rozmýšľal  nad tým, kedy sa konečne dostaví ten pocit, ten strach, že idem niekam „preč“, a že sa najbližšie štyri mesiace nebudem môcť vrátiť domov. Áno, to že mi bude chýbať rodina a kamaráti som si uvedomoval, ale ten strach tam stále nebol. Neprišiel, ani keď mi bolo vysvetlené, že by som sa mal báť, a že na Aljaške údajne určite zomriem.

35 hodín cestovania – jeden žltý autobus, tri lietadlá a nasledujúci odvoz autom ma presvedčili, že pravidelná cesta z Brna domov na Slovensko vôbec nie je taká zdĺhavá ako som si pôvodne myslel.  Ale ani tak som nezískal ten pocit strachu z toho, že idem niekam ďaleko od domova, niekam do sveta.  A nedostavil sa ani s príchodom do našej cieľovej destinácie – Healy. Ani pri rozbaľovaní kufra.

(Môj nový domov)

Neprišiel dokonca ani keď som si všimol plagátik varujúci pred medveďmi:

Prekvapil ma, až keď som dostal chuť vydať sa na moju obľúbenú nočnú prechádzku. Milujem keď sa môžem prechádzať sám, len ja a noc. Lenže na Aljaške to akosi nejde. Nie že  by tu nemali prechádzky, ale noc, tá tú akosi v lete chýba. Keď som si to uvedomil, tak zrazu všetko do seba zapadlo a prišiel aj ten pocit. Pocit, ktorý sa dá vyjadriť slovami „a sakra“,  následným mentálnym odzoomovaním celej planéty a skutočným uvedomením si vzdialenosti od domova.

Strach je veľmi dôležitá emócia, ale často aj veľmi zbytočná. A tak som teda tu a nenápadne ju vypínam skôr, než si to stihne všimnúť. Sú štyri hodiny ráno a začína svitať po krátkej hodinke pološera.  Verím, že tu bude naozaj zábava a keďže tu nemajú noc, užijem si aspoň tie  dni. Od prvého až do posledného…