Ako som pri stopovaní skončil na byte úchyla

Keď som bol malý, rodičia ma varovali pred bielymi dodávkami. Údajne v nich jazdia zlí ujovia, ktorí unášajú deti . Napriek tomu, že som si z toho robieval srandu, bielym dodávkam som sa pri stopovaní vždy veľkým oblúkom vyhýbal. Veď ich predsa šoférujú úchylovia!

Písalo sa léto páně 2015 a mal som v pláne stráviť dva týždne v krásnych Albánskych horách ako zdravotník počas projektu Albánska výzva. Po týždni sme však prešli našu plánovanú trasu a ja som sa z minúty na minútu spontánne rozhodol, že namiesto ďalšieho týždňa v horách prestopujem sám približne tisíc kilometrov z Albánska do Slovinska.

Bola to pre mňa obrovská výzva  – vôbec nie som skúsený stopár a predtým som stopoval len krátke trasy z Brna a na Aljaške. Vždy išlo o dopravu z bodu A do bodu B. Nemal som ani nič naplánované a tak som musel začal s „mapou“ pár bodov, ktoré mi v Albánsku poradili a nakreslili ostrieľané stopárky Maja a Kája tesne pred mojim odchodom.

Stopovanie mi však išlo prekvapivo ľahko a bez väčších problémov. Až kým som nenatrafil na asi najhnusnejšie mesto na svete. Nachádza sa v Čiernej Hore a volá sa Podgorica. Nehovorí o tom len moja zaujatosť, ale aj Lonely Planet – údajne je to miesto, z ktorého budete chcieť utiecť hneď, čo do neho dorazíte. Túto informáciu som zistil len náhodou, keďže sprievodcov väčšinou nečítam, ale vystihli to naozaj nádherne.

Stojím na križovatke, z ktorej sa už dve hodiny neúspešne snažím stopnúť odvoz a moja netrpezlivosť ma privádza k hotelu, kde si pýtam heslo k wifi. Na hitchwiki zisťujem, že pár kilometrov odtiaľto by mohlo byť moje stopovanie oveľa úspešnejšie a tak vyrážam smelo vpred. Zrazu vidím, že pomerne neškodne vyzerajúci týpek naskakuje do BIELEJ dodávky mojim smerom. Rýchlo som ho odchytil a pýtam sa, či by ma nehodil na to vhodnejšie stopovacie miesto.

Vodič nadšene súhlasí, má to miesto dokonca cestou do práce. Údajne však ešte predtým musí skočiť domov a môžem si u neho dať aspoň malú svačinu. Maja mi hovorila mnoho svojich stopárskych historiek o tom, ako ich počas stopovania zastavovali ľudia a zadarmo im ponúkli nocľah, jedlo, či prehliadku mesta. Preto si nadšene hovorím, že sa také niečo konečne stalo aj mne. Koniec koncov, ja som si vybral jeho a nie on mňa, takže čo zlé by sa mohlo stať?

Napriek tomu som stále trošku paranoidný a hovorím si, že problém by nastal len vtedy, ak by náhodou býval v suterénnom byte. Všetci predsa vedia, že v suteréne bývajú zásadne sérioví vrahovia a úchylovia. A ešte môj kamoš Mišo. Prichádzam k bytovému komplexu a vodič pomaly parkuje svoje auto. Vstupujeme dnu a okamžite mierime k… suterénnemu bytu!

Začínam byť pomaly nervózny  a pomaly sa dostávame do jeho obývačky. Púšťa MTV a ponúka ma pivom. Zdvorilo odmietam a vyberám si iný nápoj. Môj zrak zrazu padá na stenu, na ktorej je zavesená ozdobná, desivo pôsobiaca maska. „On určite niečo skrýva“, preblesne mi mysľou profesionálna psychoanalýza a moje inštinkty sa ešte viac začínajú prebúdzať.

Zrazu sa ma pýta, či sa nechcem osprchovať. „V žiadnom prípade“, preblesne mi mysľou, no aspoň si idem do kúpelne opláchnuť nohy, aby ma pri stopovaní vodiči nevyhadzovali za jazdy z auta. Keď sa vraciam do obývačky,  zisťujem, že moja paranoja asi naozaj bola na mieste. V obývačke síce nikto nie je, no v telke zrazu beží porno. Vnútorne sa „facepalmujem“ a je mi jasné, že odteraz bude táto situácia dosť… ehm, zaujímavá.

Úchyl sa vracia do obývačky, sadá si asi tridsať centrimetrov vedľa mňa a nadšene začína komentovať porno, ktoré beží na obrazovke. Ja si hovorím, že chcem z tohto miesta vypadnúť hneď ako sa bude dať a  „zábava“ začína. Úchyl sa ma začína pýtať, „či mi stojí“. Elegantne sa vyhýbam odpovedi a začínam sledovať únikové východy. Keďže sme v podzemí je viac-menej jasné, že existuje len jeden.

Úchyl sa nevzdáva, prisadne si ku mne bližšie a snaží sa „manuálne“ zistiť odpoveď na svoju otázku. Ja sa mu našťastie vyhýbam a už zvažujem, či mu pri jeho ďalšom pohybe vrazím najskôr do hlavy, alebo do krku. Zdá sa, že však s pohybmi smerom ku mne prestal a venuje sa skôr sám sebe. Doslova. Vyťahuje svoj „hudobný nástroj“ a začína hrať svoju symfóniu.  Zároveň ma vyzýva, aby som sa pridal.

V tom momente už smerujem k dverám, no úchyl sa snaží ma slovne zastaviť. Nasledujúci rozhovor prebiehal asi nasledovne:

Úchyl: It`s OK, it`s OK.

Ja: NOT OK!

Úchyl: It`s OK, it`s OK.

Ja: NOT OK!

Úchyl: It`s OK, it`s OK.

Ja: N.O.T. O.K!

Úchyl: It`s OK, it`s OK, you don`t have to, I will, it`s OK!

Ja: NOT OK!

V tom momente si hovorím, že v tomto meste nechcem stráviť už ani jedinú sekundu. Zrazu však dostávam „geniálny“ nápad. Aký je najrýchlejší spôsob, ako sa odtiaľto dostať? Stále sa nechať odviesť preč úchylom. Rázne velím srbsko-chorvátsko-slovinsko-čiernohorské slovo „IDEMO!“ . Úchylova reakcia? „Five minutes“.

Keď za chvíľu vychádza z obývačky, sledujem každý jeho pohyb, pripravený sa pobiť, no našťastie je môj veľmi riskantný odhad správny – je to síce úchyl, ale pomerne neškodný. Naozaj ma vezie na dohodnuté miesto a ja sledujem každý jeho krok, očakávajúc handričku s chloroformom. Nič také sa nedeje a na rozlúčku mi podáva ruku.

Pokračujem v stopovaní a svojej ceste vďačný za to, že mám zo sebou antibakteriálny gel, vďaka ktorému si môžem okamžite vyčistiť ruku, ktorú mi podal…