Výhovorky

Dnes (2.7.2014) som robil sprievodcu manželskému páriku cestovateľov, ktorí ma naozaj inšpirovali. Bola to asi moja najlepšia „túra“. Super ľudia plní nadšenia a elánu, zvedaví na všetko okolo seba. Pozitívnu energiu rozhadzovali ako sa len dalo.

Po ceste sme natrafili na losa s líškou, bol to krásny pohľad a los sa dokonca zdržal a rozhodol sa, že sa naobeduje priamo pred nami. Líška bolo o niečo plachejšia a nenápadne sa vyparila – asi ju čakal obed doma.

Tento párik však divokú zver či okolitú tajgu a tundru príliš obdivovať nemohol. Obaja boli totiž slepí. Manželka úplne a jej manžel ako-tak videl s teleskopom, ktorý používal ako pomôcku.

To, že boli slepí im však vôbec nebránilo, aby si všetko naozaj užili. Vyskúšali si, ako vážia rôzne podkovy, pohladkali kone a s nadšením si vypočuli históriu okolitých hôr a miest. A ani zďaleka to neboli cestovatelia zelenáči. Okrem Aljašky už navštívili napríklad Island, Nový Zéland, či Austráliu.

Veľa ľudí su vytvára výhovorky, prečo neurobiť to, po čom túžia. Aj ja som sa často zvykol vyhávarať. „Keď doštudujem“, „Keď budem mať  dosť peňazí“, „Keď nebude tak pršať“, „Keď nebude tak teplo“ , „Keď…“  Keď, keď, keď.

Tieto tri písmenká sú však až príliš často iba kódovým označením pre „nikdy“ . Svojim spôsobom som ich zvykol používať, pretože som sa bál plniť si práve tie najväčšie sny. Sny, ktoré boli tak super, že ma až desili.

Ak sa predo mnou raz opäť zjaví „keď“ a začnem si sám pred sebou vymýšľať výhovorky, spomeniem si na tento manželský párik, ktorý výhovorky nepozná. Jednoducho chcú spoznávať svet a tak nehľadajú dôvody „prečo nie“, ale radšej rozmýšľajú nad tým „ako áno“. Pretože ich sen im stojí za to, aby si ho naozaj splnili.